Moja druhá šanca
Kedy mi Boh otvoril po druhýkrát oči a kedy do mňa opäť vdýchol život? Práve vtedy, keď som mu otvoril srdce.
Dá sa povedať, že poznám Boha odmalička. Už rodičia ma s láskou "posielali" do kostola. Chodievali sme do kostola každú nedeľu, v stviatky a v obyčajné dni, keď mal niekto zosnulý z rodiny omšu. Občas sme ako poďakovanie a ako prosbu o zdravie a veľa iných vecí, o ktoré sa môže Boh postarať, chodievali na omšu v deň niekoho narodenín alebo menín. No všetko sa začalo uberať divným smerom. Z chodenia do kostola sa stal stereotyp. Prestal som tam chodiť s láskou. Poriadne som nerozumel, čo sa počas omše deje a o čo tam ide. Keď som bol starší a nastúpil som na druhý stupeň základnej školy, zaujal som taký postoj k tomu, že ma museli až nasilu posielať do kostola. K Bohu som mal vtedy vzťah ako k zrkadlu. Niekedy som si na neho našiel čas, no potom som od neho čo najrýchlejšie odišiel. A z modlitieb sa nakoniec stali básne, ktoré som si vždy pred spaním recitoval. A keď som mal s ním aj iný rozhovor, malo to taký zmysel: Bože daj, ale hneď!!!
Takto to pokračovalo, kým naši nepochopili, že už prišli do mojho živote dôležitejšie veci pre mňa, než je Boh (nad týmto do dnes rozmýšľam, ako mohlo byť niečo dôležitejšie, než je Boh). Klesnutím pre mňa bolo, keď mi dal Boh pocítiť, čo sa stane, keď nepôjdem jeho cestou. Boh nám nedáva "tresty", len stiahne ruku a vtedy má na nás diabol väčší vplyv, vtedy cítime bolesť, strach, stres a všetký problémy, ktoré sa na nás valia. A to preto, že nedôverujeme Bohu. Takto to bolo i so mnou. Dostal som depresie. Nie až také, že by som ich musel prekonzultovať so psychiatrom. Bojoval som sám so sebou. Nedôveroval som si. Nevedel som sa prekonať. Trápili ma rôzne psychické problémy.
Zrazu som sa prvý krát ocitol na chválach, ktoré do telocvične základnej školy prišli spraviť Sereďania. Celé chvály som presedel a pozeral som sa na ostatných, hovoriac si, že sú nejakí divní. Nerozumel som tomu, čo robili. Po modlitbe chvál som sa čo najrýchlejšie pobral domov. Nejak v tom období založila kamarátka spoločenstvo, ktorého členmi sa mohli stať aj chalani. Všetci ma volali. Ja som sa nikdy nemohol prekonať, ísť tam. Vždy sa našla nejaká výhovorka, nejaký dôvod, prečo tam neísť. A tie výhovorky som používal na každú udalosť, ktorá sa týkala duchovného zážitku. Vtedy sa to už nedalo vydržať, veľmi som cítil, že mi niečo chýba. Nič materiálne. Chýbal mi Boh. Keď si všetci tak začali pochvaľovať tie chvály, začal som ich dobrovoľne vyhľadávať. Najbližšie od nás boli v Seredi, kde ma privítali s otvorenou náručou. Skoro celé som ich preplakal, pretože som zistil, že po tie roky, čo som mal depresie, mi chýbal len Boh v srdci. A vždy keď pride tmavá chvíľka, vytiahnem sluchádlá a počúvam gospely.
Pred nedávnom som ho prosil: aby som si našiel nejakú brigádu, aby som si mohol počas školského roka zarobiť nejaké peniaze, ktoré som dĺžny ešte otcovi - prišla brigáda v Tescu. Už na základnej škole som chcel začať hrať na husle - kamarát práve predával, kúpil som si ich a prijali ma do základnej umeleckej školy. A veľa iných vecí mi dáva každý deň, niektoré si ani neuvedomujem alebo ich považujem za normálne, no ono sú to všetko Božie dary z lásky.
Ďaľšia obrovská udalosť, ktorá ma priblížila k Bohu bola duchovná obnova. Na ňu sa mi nechcelo vôbec ísť a znova som hľadal nejakú vhodnú výhovorku. Nenašiel som žiadnu. Tak som nakoniec musel ísť. Cestou tamm som si v hlave stále hovoril, čo tam budeme robiť, modliť sa môžem aj doma, bude tam veľa ľudí, ... . Vystúpili sme v Nitre. Nebolo už cesty späť. Plán duchovnej obnovy boli skoro samé modlitby. Skoro ma išlo poraziť, keď som to videl. No, keď sme každú chvíľu chválili Boha, bolo to úžasné, cítil som jeho prítomnosť. Naplila ma jeho láska, otvoril som sa mu. A spoznal som tam úžasných ľudí, s ktorými nasledujeme Ježiša a navzájom sa v tom podporujeme.
Bohu nič nieje nemožné.
